Reedukačné centrum - detské väzenie alebo uzatvorený detský domov?

Autor: Ingrid Štefanová | 29.9.2014 o 10:10 | (upravené 17.10.2014 o 23:14) Karma článku: 8,46 | Prečítané:  1065x

Žhavým rozoberaním posledného obdobia sa stala téma reedukačných centier ako organizácií, ktoré potláčajú práva úbohých detí, ktoré sa do nich dostali. Tento článok sa snaží poukázať na realitu, ktorá v týchto centrách panuje. Konfrontujú sa v ňom prezentované zistenia publikované a šírené cez médiá so skutočnou súčasnou situáciou. 

Dlho mi trvalo, kým som našla odvahu a čas napísať tento článok, aj pre dosah, ktorý to môže mať na môj súkromný život. No nedokážem sa už ďalej pozerať aké dezinformácie sa šíria, s bojazlivým súhlasom zainteresovaných osôb. Nachádzam sa v dilematickom rozpoložení s čím začať tento článok - či s konfrontáciou prezentovaných faktov verejnej ochrankyne práv, alebo opísaním situácie, ktorá v reedukačných centrách panuje. Nuž začnem asi konfrontáciou a nespomenuté oblasti doplním objasnením nespomenutých faktov. Áno faktov, pretože v jednom takom zariadení pracujem, a preto viem, že za deň rozhovorov a skúmaním podmienok chlapcov sa nedajú získať relevantné informácie na štatistickú analýzu podmienok všeobecne. Preto by som aj pozvala pani ombudsmanku aby si inkognito vyskúšala na jeden mesiac pozíciu vychovávateľa v reedukačnom centre a potom by mohla dávať vyjadrenia a žiadať zmeny.

Konfrontovať budem slová Dubovcovej, nie v chronologickom poradí, uvedené v bodoch (zdroj http://www.sme.sk/c/7404016/deti-v-polepsovniach-uz-dostavaju-viac-jedla.html) :

  1. Reedukačné centrá by mali poskytovať lepšie podmienky ako im zabezpečili ich rodiny - tu by som potrebovala konkrétny bod, v ktorom tie lepšie podmienky neposkytujú, pretože tieto deti majú zabezpečenú starostlivosť 24 hodín denne 7 dní v týždni, s výnimkou času, ktorý trávia v domácom prostredí počas prázdnin, ak na to majú dobré správanie. Vychovávatelia k nim pristupujú akoby z pozície rodičov, snažia sa ich vychovávať a pripraviť do života. Jedlo dostávajú 6 krát denne, majú zabezpečenú školu a možnosť vzdelávania sa, kde vzdelávacie pomôcky sú im poskytnuté. Vo výchove majú televíziu a možnosti sledovať akýkoľvek program. Pripravujú sa pre nich rôzne kultúrne a športové aktivity, kde o ich (ne)záujme sa budem vyjadrovať neskôr. Majú vlastné ubytovacie jednotky, kde spia a spoločnú miestnosť kde trávia čas. Emocionálne potreby sú zabezpečené vychovávateľmi, na ktorých aj oni majú vplyv, a ktorých zaujímajú minimálne, a zdôrazňujem slovíčko minimálne po dobu, po ktorú sa v zariadení zdržiavajú. Tu ešte musím dodať, že často sa vychovávatelia pýtajú mladších chlapcov na to, ako sa majú tí starší a ako sa im v živote darí. Je profesionálne a ľudské mať záujem o to, aby sa týmto deťom v dospelosti darilo. No veľká časť snahy a zodpovednosti na ich úspech v živote je na týchto deťoch, na to by sa nesmelo zabúdať. Ja pracujem v zariadení s adolescentnými chlapcami a každodenne vidím, ako väčšina z nich nemá dlhodobé ciele a minimálne krátkodobé, niekedy to vyzerá tak, že vychovávateľ má väčší záujem o ich dobrý výsledok v budúcnosti, než oni. K tomuto bodu by som ešte chcela dodať, že v zariadení nie sú len preto, že mali v domácnosti zlé podmienky. Deti, ktoré majú zlé až neznesiteľné rodinné podmienky sú umiestňované do detských domovov.
  2. Spolupráca s rodinami - Nemôžem si pomôcť, ale príde mi to ako protirečenie si s prvým bodom. Priznávam, veľa z detí, ktoré končia v reedukačkách, trpia výchovnou insufienciou a málo podnetným rodinným prostredím. No existuje veľa takých, ktoré pri rovnakých podmienkach dokážu viesť život rovnako ako deti s dobrou rodinou. Ale k veci, spolupráca s rodinami je idealistickou a nereálnou možnosťou kvôli aspektom: 
    • Málo zamestnancov - ak by sme chceli pracovať ako zariadenie s rodinami, potrebovali by sme oddelenie vlastnej kurately, ktoré by muselo mať aspoň 5 zamestnancov (každý zamestnanec by mal na starosti 10 detí s rodinami), ktorí by na tomto kontakte a zmenení podmienok pre deti pracovali. Už teraz je to s financovaním centier zlé, kde by našli peniaze a ľudí na to aby sa to zmenilo. Uznávam práca s rodinami, ak by boli ochotné dobrovoľne na zmene participovať, by mohla byť veľkým krokom vpred a premena dieťaťa a jeho vstup do spoločnosti by bola o to jednoduchšia. Je to dobrá pripomienka, no visí nad ňou veľké ALE.
    • Rodiny - tu chcem vyjadriť, že sa stretávam s dvoma protipólmi, predbežne áno existujú rodiny, ktoré sa veľmi zaujímajú o svoju ratolesť a snažia sa dieťaťu/ mladistvému pomáhať v jeho údeli prežiť mimo domova; ale väčšina rodičov sa o svoje deti nezaujíma, či im nasľubuje plno veci, ktoré ani nesplnia. Ak si zoberiem len naše posledné rodičovské združenie, kde rodičia majú možnosť nielen zistiť študijné výsledky, ale majú aj  možnosti porozprávať sa s učiteľmi, majstrami odborného výcviku a vychovávateľmi, tak naša posledná účasť bola  - rodinní príslušníci 5 chlapcov zo 40. Potom tu máme rodičov, ktorí sa nám vyhrážajú medializáciou už len keď je chlapec napomenutý a dostane trest (čo je u nás -50 bodov za priestupky proti vnútornému poriadku), a obhajujú svoje dieťa bez ohľadu na to aká je realita. Nepoškodzujú tým len nám, ale najmä tomu dieťaťu, lebo vonku po dovŕšení plnoletosti sa s ním nikto maznať nebude.
  3. Nefunkčný systém kontroly a vzdelávania - aj tu by som potrebovala klarifikáciu čo to konkrétne znamená. Denní vychovávatelia a majstri sú s nimi (v rámci možností) neustále počas svojich služieb a dávajú na nich pozor. Čo sa týka vzdelávania, no tak tam už neviem čo chcú sfunkčniť. Keď raz sa dieťa (česť výnimkám) nechce učiť ani zmena odboru mu nepomôže. U nás si minimálne tí na začiatku môžu vyberať a aj tak im učenie nevonia, pokladajú to za nepotrebné. Nepopieram v niektorých praktických vedomostiach aj nás predbehujú (ako napr. získať iskru a oheň z káblov, a iné). No teoretické vedomosti a praktické pracovné zručnosti pre nich nie sú príťažlivé. Keď sa raz odmietajú učiť a ukončiť školu, tak ich nikto neprinúti, môže im človek pekne dohovárať. Nepočúvajú, že sa im to v budúcnosti môže zísť. Majú naivné predstavy, že oni si budú život užívať a peniaze im budú len tak chodiť alebo sa uživia rapom (neuvedomujú si veľkú konkurenciu v hudobnom priemysle) alebo sa budú venovať protizákonnej činnosti a tak prežijú (krádeže, predajcovia drôg). Tu by sa možno zišla zmena (ako aj v celkovom vzdelávacom systéme) spolupráce s rôznymi firmami, kde by si svoje praktické zručnosti otestovali v praxi a videli by ako to funguje v skutočnej práci. No vidím aj tú druhú stranu, že majitelia týchto firiem sa môžu obávať čo im takéto deti vyvedú, zničia alebo pokazia. To by bolo potrebné pred realizáciou takého kroku ošetriť.
  4. Nedostatok stravy - No pri tomto mám rozporuplné pocity. Hlavne keď viem ako tieto decká s pokojným svedomím vyhadzovali celé nedojedené obedy. Majú stravu 6 krát denne (niekedy ani dieťa rodičov s minimálnou mzdou toľkokrát neje a musí mu to vystačiť), ak im nechutí tak vyhodia obedy, raňajky, večere, v tom lepšom prípade ich prenechajú svojim spolubývajúcim. Ironicky tvrdenia ombudsmanky vyvrátili aj chlapci, ktorí s ňou a pánom prezidentom obedovali a ktorí vo videu uviedli, že strava pre nich bola postačujúca. Kde je potom ukrytá pravda? Žeby len ďalšia umelo vytvorená kampaň proti reedukačným centrám?
  5. Problém záškoláckych detí - V niektorom z jej vyhlásení bolo uvedené, že v reedukačkách končia deti, ktoré sú záškolákmi, no správa sa k nim ako k trestancom. Ja môžem oponovať minimálne vyhlásením, že 75% má za sebou priestupkovú či trestnú činnosť rôzneho stupňa závažnosti. Čiže nie sú to len poľutovaniahodné záškolácke činy, ale radili by sme ich minimálne k delikventným činom. Stáva sa, že v reedukačkách končia decká s opakovanou trestnou činnosťou, kde naše centrá si plnia len akúsi funkciu záložných centier, kde sa tieto deti odložia a pri dovŕšení plnoletosti a pokračujúcej trestnej činnosti sa šupnú do väzenia. Keď táto trestná činnosť je pokračujúca už počas detského a mladistvého veku a ani reedukačka dieťaťu v rámci nápravných výchovných opatrení nepomáha, tak prečo čakať až do plnoletosti, kým si dieťa ponesie zodpovednosť za svoje činy? Áno takéto razantné riešenia by sa mali využívať už vo veľmi kritických prípadoch, no jednoznačne by aj jeden prípad za rok mal výchovný účinok na iné deti, ktoré by sa rovnakému osudu snažili vyhnúť. Aká je súčasná realita? Ak deti niečo vykonajú tak sa smejú súdom, nám, policajným zložkám, kvôli pomalej činnosti (ak sa jedna vec rieši aj 6 mesiacov) a malým sankciám. A s pocitom neohrozenosti a nedotknuteľnosti veselo protispoločenskú a protiprávnu činnosť opakujú.
  6. Umiestňovanie detí do centier - tu budem p. Dubovcovú citovať: „Treba prehodnotiť umiestňovanie detí do centier, ich vzdelávanie tam a používanie ochranných miestností, kam môžu vychovávatelia zatvoriť chovancov na 24 hodín“. V RC väčšinou končia deti s rizikovým a nezvládnuteľným správaním, kam by ich inam chcela dať? V rámci vzdelávania som už uviedla vyššie, azda k tomu dodám len toľko, že ak by sa k otázke vzdelania úprimne vyjadrili všetky deti z centier, tak minimálne 50% by o žiadne nemala záujem. A k používaniu ochranných miestností? Pri videozázname bola nasnímaná ochranná miestnosť v Hlohovci, ktorá mala niekoľko dier v dverách po ranách od pästí chlapcov. Riskovať, aby chlapci v afekte boli na výchovnej skupine so spolubývajúcimi a mohli im ublížiť alebo radšej takého chlapca izolovať a počkať kým vychladne? Neviem či by pani ombudsmanka radšej videla nemocničné záznamy z útokov detí, ktoré by boli vyvolané medzi nimi a v afekte, alebo by jej radšej postačil záznam o pozorovaní agresívneho dieťaťa v afekte  umiestneného v ochrannej miestnosti. Naše zariadenie ochrannú miestnosť nevyužíva práve zo strachu pred kritikou pani Dubovcovej, no ani to nepovažujem za šťastné riešenie, lebo zatiaľ si to odniesol len nábytok zariadenia a školy. No nemôžem zaručiť, že neskôr to nebude človek (či už dieťa alebo zamestnanec).
  7. Prehodnotiť celkový systém reedukácie - Súhlasím, aj keď predpokladám, že máme s p. Dubovcovou rozlišné predstavy o tom ako by mala byť reedukácia prehodnotená a zmenená. Pri lepšom financovaní zariadenia by mali mať možnosti navštíviť rôzne zariadenia na trávenie voľného času v blízkych väčších mestách aby videli ako tráviť produktívne svoj voľný čas (múzeá, galérié, koncerty, kiná a divadlá, centrá voľného času, adrenalínových športovcov na skateboardoch a bicykloch, moderných umelcov), viac spoločenských hier do zariadení, výstavba ihrísk. Financie na rozvoj možnosti trávenia voľného času plus získania informácií aj z tretej ruky (návšteva protidrogových liečební, väzení a diskusie s tými, ktorí sa tam ocitli ako demotivácia pre asociálne životné štýly). Tiež by bolo efektívne zatraktívniť odmeny za dobré správanie - možnosť získať prácu u niektorého so zmluvných zamestnávateľov, možnosti prechodného domu na pol ceste (ak nemajú dobré podmienky v prirodzenom rodinnom prostredí), možnosti nápomocnej kontaktnej osoby pri prechode do spoločnosti; a tiež sprísniť dopad za zlé správanie - nariadenie ochrannej výchovy namiesto ústavnej starostlivosti, sprísnenia trestov, pomohla by aj hierarchizácia zariadení (malý, stredný a veľký stupeň uzavretia) kde by sa negatívne správanie trestalo pádom do prísnejšieho zariadenia, prísnosť trestov, možnosť trestného dopadu pri viacerých závažných priestupkoch. Tam kde sa riešenie hľadá, sa aj nájde. Len treba spolupracovať s ľuďmi, ktorí v týchto zariadeniach roky pracujú a vidia hlavné slabiny.

Ak by som sa ešte chcela venovať tomu, čo som hore neuviedla, tak spomeniem hlavne tie najrelevantnejšie informácie. Pani verejná ochrankyňa práv sa o tieto deti v reedukačných centrách (RC) stará, kým sú mladistvé, neskúma ich ďalší osud. Tiež sa nestará o práva a ochranu zamestnancov týchto RC. Deti sú touto medializovanou politikou posilnené a každým dňom agresívnejšie. Naša práca je o to ťažšia. Citujem vyjadrenia detí, keď si majú plniť povinnosti: "Cha, čo mi môžete spraviť, ja to aj tak neurobím.", "Podám na Vás sťažnosť", "Ja mám svoje práva, ja si môžem robiť čo ja chcem, vy mi nemáte čo rozkazovať". Niekedy sa k tomu pridá aj agresivita týchto detí a už už len sa čaká či nenapadnú vychovávateľa alebo iného zamestnanca. Lebo aj také prípady sú. Možno 2 za rok, no sú. Tiež nemôžme zabudnúť na niekoho v mojom postavení, kde nakoľko mám adolescentných chlapcov, tak zažívam ako nerešpektujú, podceňujú a urážajú ženy, tiež sa denne vyrovnávam s nevhodnými poznámkami typu čo všetko by mi spravili keby so mnou boli sami v kancelárii a pod., čo vplýva na moju osobnú dôstojnosť a právo na bezpečnosť v zamestnaní. Jediné čo môžem použiť je vtipná odpoveď alebo dohováranie, čo sú veci, ktoré sú odignorované, vysmiate a pokračuje sa v podobných komentároch aj napriek upozorneniam naďalej. Chápem ich sú s vývinom práve v období puberty a izolovanosť spôsobuje absenciu skúsenosti s opačným pohlavím, to však neznamená, že mi takéto komentáre lichotia a neohrozujú moju psychickú integritu. Tiež je tu ich až rozprávková predstava budúcnosti a neochota zmeny, pretože s nimi je všetko v poriadku, to len my sme tí vadní. Častokrát im chýba vcítenie sa do druhého, prežívanie vyšších citov a akceptácia a tolerancia iných názorov a ľudí. Tiež je to ľahostajnosť voči osudu iných, no najmä sa to odráža od toho, že tieto deti sú ľahostajné aj samy k sebe, trpia existenciálnou bezzmyselnosťou a majú túžbu užívať si život až do smrti, pričom im nezáleží na tom, kedy a ako zomrú. Chýba im aj základná úcta k sebe, a čo je horšie chýba im motivácia si túto sebaúctu vybudovať. A práve preto, že nechcú spolupracovať a meniť sa, je s nimi práca ťažká. Pretože osobne si myslím, že ak by motiváciu našli alebo aspoň si ju vypočuli a riadili sa ňou, mohli by sa v živote uplatniť.

Nechápte ma zle, nie je to tak, že máme diablov v ľudskej koži, možno to tak z môjho vykreslenia vyplýva. Svojich chlapcov mám rada, snažím sa mať k ich situácii empatický prístup, snažím sa s nimi rozprávať aj o maličkostiach a viac im porozumieť, snažím sa prehovoriť im do duše a dúfam v ich úspešné začlenenie sa do života. Mám zverencov, ktorí majú chuť a motiváciu na to aby sa zmenili a žili lepší život; mám zverencov, ktorí sa snažia len do osemnástky prežiť a odísť a zabudnúť na tú etapu ich života; no mám aj zverencov, ktorí svojim pobytom robia peklo zamestnancom, sebe ale aj iným chlapcom. Ale to neznamená, že strácam svoj kritický nadhľad na ich správanie a budem ich obhajovať a zakrývať ich chyby. Znamená to len, že chcem, aby pravdivé veci vyšli najavo. Nie sme ani väzenie pre deti ani uzatvorený detský domov. Reedukačné centrum možno najlepšie prirovnať k Danteho Očistcu, kde sa deti môžu zmeniť a úspešne sa adaptovať do spoločnosti (Danteho nebo) alebo po opustení zariadenia môžu pokračovať v protiprávnej činnosti a dostať sa do väzenia (Danteho peklo). Výber a rozhodnutie je v konečnom dôsledku na nich.

Záverom rozmýšľam, či tieto zistenia patria k subjektívnej objektivite alebo objektívnej subjektivite. Priznávam osobne sa prikláňam k subjektívnej objektivite, lebo síce sú tu prezentované veci, ktoré ja pokladám za dôležité, no sú to fakty situácií, ktorých som bežne svedkom, a to nemôže nikto poprieť. Dúfam (možno naivne), že sa toto slovo bude šíriť, nie pre moju propagáciu, ale pre informácie z druhej strany zrkadla. Aby si ľudia na túto tému mohli utvoriť vlastnú kritickú mienku a aby boli viac informovaní. Bolo by možné opísať viac vecí, ale už aj tak je článok dlhý a tak gratulujem a ďakujem vytrvalcom, ktorí to prečítali až dokonca.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?